Hlavná ulica bola dláždená mačacími hlavami. Rozdelená bola na stredovú časť, kde chodili vozy a koče, a chodníky. Medzi cestou a chodníkmi boli vysadené stromy a plynové osvetlenie.
Postupne, s technickým rozvojom, sa začali v Trnave na hlavnej ulici objavovať prvé autá a motocykle. Doprava začala hustnúť. Ulica potrebovala kvalitnejší povrch. Koncom tridsiatich rokov prestavali ulicu na dva prúdy, ktoré rozdeloval zelený pás v strede. Každý prúd na jeden smer jazdy.
S príchodom automobilov prišli aj autobusy a mestská autobusová doprava. V Trnave jej začiatok siaha do prvej polovice 20. storočia, kedy hromadnú dopravu autobusmi začali zabezpečovať súkromní podnikatelia. Ku koncu dvadsiatych rokov 20. storočia bola zavedená autobusová doprava medzi centrom mesta (Zelený kríček) a železničnou stanicou. Autobus Gustáva Hrebíčka jazdil od pol siedmej ráno do ôsmej večer, pričom zo stanice vozidlo odchádzalo vždy po príchode vlaku. Súkromníci prevádzkovali mestskú dopravu medzi železničnou stanicou a centrom mesta do roku 1950. Zastávka autobusu bola aj pred divadlom. Po znárodnení prevzal vozidlá súkromníkov národný podnik Československá automobilová doprava (ČSAD), ale mestskú dopravu v Trnave namiesto nich nezaviedol.
V tej dobe žilo v Trnave asi 28-tisíc obyvateľov. K tomuto počtu treba pripočítať aj obyvateľov okolitých obcí Modranka, Biely Kostol a Hrnčiarovce, ktorý do Trnavy cestovali za prácou a nákupmi. Trnava sa zároveň rozširovala a vznikali nové štvrte ako napr. Kopánka, Spiegelsaal, Coburg. V týchto štvrtiach neboli v tom čase ešte dostatočne vybudované služby, preto obyvatelia boli denne nútení dochádzať do centra mesta na úrady a za nákupmi. Aj väčšina škôl bola ešte v centre mesta. Na okrajoch mesta vznikali nové podniky. To boli všetko dôvody, prečo Trnava potrebovala mestskú autobusovú dopravu, ktorá by dostávala obyvateľov do centra. Uvedomoval si to aj Miestny národný výbor (MNV) v Trnave.
V auguste 1950 sa rada MNV uzniesla na tom, že požiada podnik ČSAD aby zaviedol v Trnave mestskú dopravu. ČSAD však na požiadavku MNV nereagovalo, preto MNV v Trnave zriadil v septembri 1950 komunálny podnik Dopravný kombinát mesta Trnavy (DKMT), ktorý sa v roku 1953 premenoval na Dopravný podnik mesta Trnavy. V roku 1953 vozový park predstavoval 9 vozidiel. Na zvýšenie prepravnej kapacity bola v roku 1954 zaobstaraná aj jedna autobusová vlečka. Dopravný podnik mesta Trnavy vykonával mestskú dopravu až do konca roka 1959. Za ten čas sa podarilo obnoviť celý vozový park autobusov. K dispozícii mal nové autobusy Škoda 706 RO v počte 10 kusov a v roku 1959 aj 3 nové autobusy Škoda 706 RTO. Dopravný podnik mesta Trnavy bol k 1. januáru 1960 delimitovaný do národného podniku ČSAD-KNV Bratislava. Všetky autobusy dopravného podniku boli prevedené do ČSAD, ktorý následne začal zabezpečovať mestskú dopravu v Trnave.
Ako sa blížili oslavy mesta v roku 1988, prichádzali nové plány z Mest-ského národného výboru na zmenu hlavnej ulice na pešiu zónu. Najskôr odklonili z centra mesta mestskú hromadnú dopravu a napokon zrušili dopravu od Kostolíka sv. Heleny po roh Radlinského a Hlavnej ulice úplne. Pešiu zónu zrekonštruovali do súčasnej podoby v roku 2014.
Paradoxne prechodom na pešiu zónu sa vytratil život z centra mesta. V minulosti bolo centrum plné malých obchodíkov, reštaurácií, hostincov. Fungovalo slávne trnavské korzo. Keď človek niekoho potreboval, tak ho vždy našiel na korze. Teraz sa ľudia akosi uzatvárajú k počítačom a do virtuálnej reality. Žijú svoj život na sociálnych sieťach. Ubúda obchodov a ostávajú len banky a kaviarne. Život mesta sa presunul do obchodných centier, čo je bezosporu škoda.
Fotky: historické pohľadnice, archív autora. Zdroje: imhd.sk
